Vraj normálne by mali v ľuďoch takéto správy vyburcovať emócie, ale v situácii, v akej sa nachádzame dnes, sa tak nestalo. Nad týmto výrokom som premýšľala, pretože vypovedá o otupenosti našej spoločnosti, a to samotné vyvoláva pocit strachu. Vo mne výpoveď pána Šufliarskeho vzbudila množstvo emócií. Áno, otázkou ostáva, čo s nimi a či sa máte s kým o ne podeliť. Na druhej strane, povedzme si úprimne, že v záplave negatívnych správ sa už trochu začíname strácať. To je fakt.
Mám pocit, že stojíme na prahu doby, v ktorej sa zo spoločnosti vytratila všetka ľudskosť a jediným zábleskom pozitívnych správ na sociálnych sieťach a v médiách sú správy o Petre Vlhovej alebo Nasti Kuzminovej. Ako keby sme sa pohybovali len na dvoch frontoch – radosť a eufória alebo nenávisť a strach. Nič medzi tým.
Tí, ktorí majú byť obrazom spoločnosti a vzorom pre naše deti a nás samotných akoby už zabudli, čo je ich poslaním. Vyzerá to, že stratili cestu a vidia len svoj súkromný cieľ. V posledných rokoch sa vďaka nim vo verejnom priestore zakorenili extrémy a strach, ktoré do politickej kultúry vôbec nepatria. Slová ako vrah, feťák, zlodej, mafián, klamár, novinárska hyena sa stali štandardom na označovanie “elít”, čo je mimoriadne smutné, a to i napriek tomu, respektíve práve preto, že použitie niektorých z nich (zlodej a klamár) je v niektorých prípadoch opodstatnené. Takto však nemôžeme budovať slušnú a modernú krajinu. Politici musia byť prví, ktorí nám pôjdu vzorom.
Opozícia a koalícia pôsobia ako dva vojnové tábory. Áno, nespravodlivosť lomcuje našou krajinou. Od smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa vynára jedna kauza za druhou. Uniesli nám spravodlivosť. Politici využívajú najhoršiu zbraň na získanie politických bodov – a tou zbraňou je strach šírený medzi masy ľudí. Nerobme to! Strach má dve podoby. Buď sa schováte alebo zaútočíte. Obe sú pre spoločnosť nebezpečné. Ten prvý strach majú ľudia, ktorí vedia, že sa deje neprávosť, ale boja sa o nej rozprávať. Boja sa, že spravodlivosť v našej krajine by ich neochránila. Radšej odložia svoj podnet, upozornenie, podanie hlboko do zásuvky. Ten druhý strach sa premieňa na útok s cieľom niekomu ublížiť. A, žiaľ, sme svedkami toho, že aj tými najhoršími zbraňami – siahnutím na majetok a život svojich oponentov. Vražda starostu v Poľsku je toho smutným príkladom.
Ako z toho von? Cesta, po ktorej kráčame k cieľu, pre nás musí byť rovnako dôležitá ako cieľ samotný. Ide o to, ako sa správame jeden k druhému. O to, aby sa nám vrátila spravodlivosť, ktorá je tak dôležitá pre fungujúcu krajinu. Vždy tu bude niekto, kto bude chcieť získavať prospech klamstvom. My však nemôžeme podľahnúť a neustále sa musíme snažiť ukázať, kde je pravda. Riešiť veci s rozumom, pokojom a rozvahou. Vniesť do našej spoločnosti politickú kultúru.
Aj moje skúsenosti s komunálnou politikou sú poznačené mnohými negatívnymi momentmi. Aj ja som mala neraz taký strach, že som myšlienky zatvorila radšej do zásuvky. Mnoho situácií ma poučilo a urobilo zo mňa silnejšieho človeka. V komunálnej politike som zotrvala vďaka viere v to, že pravda je len jedna a spravodlivosť si skôr či neskôr cestu nájde. Vydržať a nevzdať sa! Pretože zlo zvíťazí len vtedy, ak dobrí ľudia neurobia nič. Taká bola aj moja cesta do Progresívneho Slovenska. Pridala som sa hneď na začiatku a zistila som, že každý jeden človek, ktorého som v PSku stretla, mal tú istú túžbu ako ja – urobiť zo Slovenska modernú krajinu. Progresívne Slovensko tvoria ľudia, ktorí boli a sú ochotní obetovať neskutočné množstvo energie, aby našu krajinu zmenili k lepšiemu. Ľudia, ktorí si vedia priznať chybu a napraviť ju. Dnes už kamaráti, ktorí vám vždy radi nezištne pomôžu. A toto dáva nádej. Len takto dokážeme robiť tie veľkézmeny. Spoluprácou, slušnosťou a odbornosťou.
Editor: Matúš Mikšík
