(Ficov) sociálny štát

Autor: Jana Hanuliaková | 14.12.2018 o 13:51 | (upravené 14.12.2018 o 14:18) Karma článku: 5,14 | Prečítané:  2122x

Nemáte peniaze? Nemáte kontakty? Nemáte silnú rodinu? Vitajte v sociálnom štáte…otvára sa vám kolotoč s úradmi, so súdmi...

Pán Fico sa veľmi často rád a noblesne chváli ako sa Slovensku hospodársky darí. Klesá nezamestnanosť, podarilo sa nám schváliť vyrovnaný rozpočet, klesá dlh. To, čo pánovi poslancovi však najviac leží na srdci, aby sa darilo obyčajným ľuďom. Sám hovorí, že pre neho sú najdôležitejší ľudia, lebo on je sociálny demokrat. Veď neraz to aj dokázal svojimi činmi, keď si obliekol monterky a postavil sa v noci za lisovací stroj. On sa jednoducho vie vcítiť do toho, čo takýto človek prežíva. On jednoducho chráni toho bežného občana. Róbert Fico vytvoril nad Slovenskom obraz  pozlátka, zlatú škrupinku, ktorá sa síce krásne ligoce, ale vnútri systému to už tak noblesne nevyzerá.

Stačí sa stretnúť s riaditeľkou krízového centra, riaditeľom detského domova, s pracovníkom cudzineckej polície, s kuchárkou v školskej jedálni či matkou alebo otcom vážne chorého dieťaťa a mohla by som menovať toho ešte viac… zrazu sa prenesiete od toho ideálneho obrazu sociálneho štátu, kdesi do začarovaného kruhu nefunkčnosti systému. Toho sociálneho systému, na ktorom roky tak poctivo koalícia pracuje. Viete? Pre tých najobyčajnejších a najzraniteľnejších.

Žena utiekla od muža, pretože ju fyzicky napadol a v náručí drží malé dieťa. Nemá peniaze, pretože muž je živiteľ rodiny. Ona poberá len rodičovský príspevok. Nemá rodinu ani priateľov, ku ktorým by sa mohla skryť. Nemá známosti, na ktoré by sa mohla obrátiť. Prvýkrát, keď ju napadol, prešlo mu to ako priestupok, teraz už však čaká od systému viac ochrany. Nechce sa už vrátiť. Chce sa cítiť so svojím dieťaťom v bezpečí. Pozerá do oči policajtovi, ktorý spisuje zápisnicu a očakáva, že jej pomôže. Jediným riešením je krízové centrum. To centrum, ktoré je financované z rôznych fondov, nadácií, darov. Nie z rozpočtu! Ona súhlasí, veď kam inam by uprostred noci išla. Ráno sa prebudí do dňa, keď si musí uvedomiť, že začína kolotoč s úradmi, so súdmi. Čakacie lehoty nezlučiteľné so životom. Toto sú chvíle, keď človek očakáva podporu zo strany štátu. Návrat toho, čo do systému dal, keď bol zdravý, zabezpečený, chránený, pracovitý. Každý z nás sa môže dostať do slepej uličky, z ktorej niet cesty von.

Kto to spôsobil a kto má pomôcť? Tí muži v drahých oblekoch, ktorí sa už dávno nevedia vcítiť do kože človeka, ktorý sa dostane do situácií, keď systém vytiahne tabuľky, zákony, pravidlá, nariadenia, ktoré nemajú nič spoločné so životom bežných ľudí? Tí politici, ktorí podozrievajú financovanie tretieho sektora? Toho sektora, ktorý tej žene, matke, otcovi, babičke, bezdomovcovi podá pomocnú ruku v tej najhoršej situácii? Tým ľuďom, ktorých chcú predsa oni tak veľmi ochraňovať.

A záver?

Som zdravá, pracujem, žijem bežný život. Nepotrebujem drahé autá, nepotrebujem drahé veci. Nech mi ten obed zadarmo pre moje dieťa radšej odložia na horšie časy a tým, ktorí ho potrebujú teraz, nech pomôžu. Chcem žiť s pocitom, že ak sa raz náhodou ja alebo moja rodina ocitne v situácii, kedy bude potrebovať podporu a pomoc od štátu, lebo nemá peniaze, nemá kontakty a nemá silnú rodinu, tak túto pomoc aj dostane. Prajem si funkčný štát, kde v nemocnici, v škole, pred súdom budeme mať všetci rovnaké práva a možnosti. Bez ohľadu či sú moji rodičia kuchári alebo právnici. Toto očakávam od nášho štátu a za tieto práva a možnosti budem vždy bojovať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Naď zverejnil podrobnosti plošného testovania

Pribudlo menej ako tisíc nových prípadov.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Na obranu deduškov

Vláda seniorom „odporúča“ zákaz vychádzania.


Už ste čítali?